Kričia na teba, nadávajú ti, že si slabý, lebo nepoznajú vojny v tebe. Keď sa s tebou vedia rozprávať len vtedy, keď na teba majú náladu. Slzy sa ti lejú po tvári a nevieš ich zastaviť.
Pomôže objatie. No objať ťa už nemá kto. A ty so ochotný odpustiť všeličo. Prepočuť vyslovené : ,,Nenávidím ťa!" a nemyslieť na myslené.
Pretože ľúbiš a vždy budeš. Pretože nevieš neodpúšťať, hoci sa po stý krát zaprisaháš, že už nikdy neustúpiš. Lebo ten úsmev ti stojí za to. Tých pár chvíľ, ktoré boli. Ktoré občas sú... A ktoré vďaka tebe budú, lebo potlačíš v sebe zlosť, hnev a túžbu "pomstiť" sa. Hoci ťa považujú za tvrdého a bezcitného človeka so srdcom z kameňa. No to je len úboha obrana proti bolesti, ktorá útočí od tých, od ktorých to nečakáš.
Pretože aj keď rozmýšľaš až nechutne optimisticky, to skurvené šťastie si na teba nie a nie sadnúť. Ďalej sa ti lepí smola na päty, prenasledujú ťa katastrofy jedna za druhou, ale ty sa stále usmievaš ako herec v divadle, lebo vraj : ,,....to pomáha.." . A len ty sám vieš, koľko čiernych nocí si prebdel v slzách, ktoré nikto nepočíta. Ktoré nikdy nikoho neobmäkčia, lebo ich nikto nikdy nevidí.
Dnes vieš, že nikdx nebudeš počuť to zaslúžené : ,,ďakujem!"
Znova a znova robíš tú istú mravčiu robotu, staviaš mravenisko z maličkostí a úsmevov, keď opäť raz ti ho zlá nálada zničí jedným kopancom.
A vtedy odchádzaš. Bez úmyslu vrátiť sa späť... Lebo nie je nikto, kto sa poteší, keď sa objavíš vo dverách. Nikto, kto ťa bude počúvať. Pretože je príliš zahľadený do seba, príliš málo ohľaduplný na to, aby ti povedal, že ťa má rád. Buď ti nepovie nič, alebo že máš držať hubu. Tak dám... Ja viem tiež trucovať. Aspoň naoko. Tá šarvátka v srdci raz ustane...
Snáď sa to šťastie predsalen unaví. A možno sa stretnete na rovnakej adrese. Vtedy ho chyť a drž...
Hojdačka sa pomaly prestáva hojdať...
....Tento rok Vianoce nebudú....
